DP_H

Do čiernočiernej tmy hľadiace oči. Ich pozornosť upútala hviezda. Padajúca.

Nik nevedel s istotou povedať, či to bola naozaj pravda alebo len irónia jej rodičov. Jej meno však vždy upútalo pozornosť. Natasha Výborná. Pripravená na všetko. Pripravená odísť. Jej svet sa skladal z útržkov snov a neznámych vízií, bol to jej neprebádaný vesmír. Rozhodla sa hľadať. Hľadať niečo, niečo, čo sa nasťahovalo do jej tela. Cítila to, v každej bunke, nevedela to však pomenovať, ani odkiaľ sa to vzalo. Nová droga, ktorú potrebovala.  Bez nej všetko strácalo farby, zelená už nebola taká zelená a z vlniek zvuku sa stávala rovná hladina. Nestačilo  jej už  šťastie z obyčajných vecí. Všetko bolo málo.

Vedela, že svojim rozhodnutím odísť zraní mnohých ľudí. Pomaly sa však začala odpútavať od vecí a vzťahov okolo seba. Trhala putá, ktoré zrástli s jej životom. Bolo to však nevedomé, také, ako to, čo ju nútilo odísť. Čakala, že to raz príde, ale bolo to také neočakávané a tak zle načasované, že sama by to lepšie nevymyslela. Vždy si myslela, že sa na to bude môcť pripraviť. Nestalo sa. A ona sa cítila, akoby sa prvýkrát nadýchla, ako keď sa topíte a podarí sa vám dostať na hladinu. Dýchala zhlboka, vdychovala stále ten istý a zároveň iný vzduch. Potrebuje to. Už sa toho nemôže vzdať. Preto odchádza. A verí, že vo svojom vysnívanom svete to nájde.

Aký je rozdiel medzi smolou a nešťastím a vierou a dúfaním? Žiadny. Ale ten, kto dokáže vnímať rôzne odtiene života v tom vidí zásadný rozdiel. On dúfa a Ona verí. Verí, že sa stačí len nadýchnuť...

:║ Nadýchnuť sa vo svete zbabelcov

a povedať im z plných pľúc to,

v čo oni len dúfajú ║:

Našla, čo hľadala. Dotklo sa jej to ako prízrak. Na tele zanechalo zimomriavky a v hlave množstvo otázok.

Kráčala. Dýchala nočný vzduch. Vzduch, ktorý bol možno aj v jeho pľúcach. Nič však nie je nastálo. Nádych a výdych. Vietor sa opieral o jej tvár.

Možno je to ten istý, ktorý pohladil aj jeho tvár. „Možno tadiaľto tiež chodievaš. Takisto sa vyhýbaš malým mlákam, aby si potom skočil do tej najväčšej. Možno veci, ktoré pútajú moju pozornosť sa zalesknú aj v tvojich očiach. Možno pes, ktorého kŕmim za plotom cestou do obchodu patrí tebe. A možno tiež rád sedávaš v parku na tej okom zabudnutej lavičke. Možno to všetko robíš? A možno nie... Tiež sa pozeráš do tohto výkladu aby si ma tam uvidel? Vidím len odlesk svojej tváre, kam sa však pozerá tá tvoja. Hviezdy, ktoré túto noc vidím. Určite vidíš aj ty. Niekde v diaľke. Je to zvláštne. Možno sa naraz pozeráme na to isté nebo a myslíme na to, či sa na neho pozerá aj ten druhý. A keď ucítiš pod tou oblohou ten pocit malosti a bezvýznamnosti, môžeš pocítiť aj spriaznenosť našich duší.“

Cítila to. Dve odlišné tváre, dve rozdielne osobnosti, dve rovnaké duše bijúce unisono. Vedela však, že sa nestretnú.

„Keď ty prichádzaš ja odchádzam. Odchádzam. Zase raz. Ešte aj slnko vyšlo z oblakov aby sa mi zasmialo do tváre. Cítim ťa, tvoju prítomnosť. Viem, že si niekde nablízku. Na dotyk. Si však neuchopiteľný. Vypľúvam svoje srdce na chodník, možno aspoň ono ta stretne, keď pôjdeš touto ulicou. A v ústach mi ostala len chuť týchto slov a toho čo sa do srdca vlieva, hoci ja si ho tu vylievam.“

Nekonečný kolobeh.

Dal jej pierko. Urobila si z neho krídla. Naučil je lietať. Aby ona potom mohla spadnúť.

Zistila, že všetci túžia po láske. Len sa boja. Boja sa odhaliť svoje pocity, lebo sa boja sklamania a boja sa, že sa stanú zraniteľnými. Neodhaľujú svoje vnútro zo strachu z odmietnutia. Potom im len ostávajú podpovrchové vášne a sofistikované zvádzanie. Taká hra na lásku. Lenže neotvárať dvere, od ktorých máme kľuč len my, je zbabelé.

„Finding someone is like finding yourself a home.
If the key fits, just open the door.“

Videla mu tie slová na perách. Mala však pocit, že ich nikdy nepovie. Ťažko sa odpovedá na nevypovedané slová. Stále v ňom však asi bolo zrnko pochybností, ktoré mu našepkávalo, že môže prestreliť. Ľudia sú nevyspytateľní. Cítil to, nevedel síce prečo. Z kadiaľ to prišlo, ale bál sa otvoriť dvere snom. „Existuje to, je to reálne, nie je to len výplod tvojej obrazotvornosti. Nebuď zbabelec a nebrzdi rozbehnutý vlak. Do kotla prihadzuje pochybnosti láska. A z pochybností sa nám rodí láska“  našepkávala mu v mysli.

Ona to vedela... Ale vedel to aj on? Myslela si že áno, ale nebola si istá. A tak odišla, bola však spokojná, lebo stretla nestretnuteľného. Bola to náhoda, či osud?  Bolo to jedno. Bola s ním, a to jej stačilo. Toto hľadala, toto jej chýbalo. Chýbal jej on. Keď ho zbadala usmiala sa. „Ešte mi nezaschli bozky na perách od jedného muža a už som bozkávala ďalšieho“ Usmiala sa znovu, ale teraz už naozaj. „Z toho by bola zlá karma.“ Od snívania s otvorenými očami sa vrátila k slovám, ktoré pred ňou ležali na papieri:

22:22 niekto na Teba myslí,

blúdiš mnou, blúdiš v mojej mysli.

Ako slzy, ktoré stekajú mi po tvári,

ako stopy krúžkov od kávy,

ako jej vôňa strácajúca sa vo vzduchu,

odchádzaš a prichádzaš zas a znova

do kruhu.

Bod zlomu raz určite nastane,

bude ma to vtedy zaujímať, či už nie?

Cítim chlad, zahrávanie?

Či len neviem čítať z Tvojej dlane.

Čakám na ten moment, keď Ťa osvieti

a ja Ti vtedy pôjdem v ústrety.

Sme plný pochybností a neistôt,

chcem hľadať cestu z Tvojich stôp

Slová, čo všetko sa do nich schová. Slová, ktoré založí medzi ďalšie nevypovedané, ktoré patria jemu. Medzi slová, ktoré mu túžila povedať. Medzi slová, ktoré by možno roztopili ľady pochybností. Alebo by ju aspoň posunuli ďalej. Mlčala. Tajila. A sú to činy, čo sa počíta.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

„Ty si Kay a ja vidím, že nie som tvoja Gerda. Cítim stekať tvoje slzy po mojich lícach. Bolesť mi vlieva atrament do pera. Nemôžem ta zachrániť, veď neviem zachrániť ani seba. tvoje ľadové srdce uniká môjmu horúcemu dychu.“ Natasha nevedela čo robiť, ako sa dostať z tejto spleti otáznikov, ktoré sa v nej udomácnili. Nevedela čo bude ďalej. Či ešte bude nejaké ďalej. Spomínala.

„Strážia ma v zlatej klietke, aby som im neuletela.“

„A kam by si uletela?“

„Jedno pierko nenahradí krídla... Teda ťažko povedať konkrétne miesto, lebo na

ňom asi tak úplne nezáleží, ale určite niekde, kde by som pocítila voľnosť.“

„Poetické... Len moja skúsenosť je, že sloboda sa kúsok preceňuje... lebo keď je

človek zajatcom radosti, smiechu alebo lásky, sloboda mu nejak nechýba.“

„S tým plne súhlasím.“

„Tak prečo utekať na miesto, kde by si bola slobodná?“

„Sloboda je možnosť zvoliť si vlastné okovy.“

„A chceš mi povedať, že tvoje okovy ti ukoval a nasadil niekto iný.“

„Isteže“ povedala si v svojej mysli sama pre seba.

„Nie, ale aj to sa môže raz stať. Zatiaľ si však za všetko môžem sama.“

„Tak, ak to vážne chceš, zahoď ich. Ak nie tak nájdi istotu a bezpečie v nich.“

Zovrelo jej srdce. Tak silno, že jej vtlačilo slzy do očí. Až teraz, to pochopila...