DP_H

„To myslíš vážne?“

„Jasné“

„Veď sa poznáte koľko? Päť týždňov?“

„No skôr šesť. Ten týždeň, čo som bol na chorej sme sa práve intenzívne spoznávali. Takže som nemohol vypadnúť z bytu.“

„A čo ťa nakoniec prinútilo?“ pýtal sa ma Peter sarkasticky, ako to vedel len on.

„Ále prišli nám zazvoniť policajti, aby sme sa stíšili, tak som im musel ísť dole otvoriť,“ a potuteľne som sa pri tom smial.

„Čože?“

„No fakt. Sused nad nami to už asi psychicky nevydržal“

„A to ste...?“

„Bože ty si hovädo.“

„No a ako si to mám teda vysvetliť?“

„Čo ja viem, predstavuj si, že ma po nociach učila hrať na klavíri, ak ti to pomôže.“

„Pri tebe človek nikdy nevie,“ krútil Peter hlavou.

„A nemyslíš si, že je to priskoro?“

„Počúvaj ma, si nejaký zaujatý voči nej, nemyslíš?“

„Ja? Vôbec nie, len som racionálny.“

„Á už viem, prečo ju nemáš rád, ty jej nevieš stále zabudnúť tú vec s Foucaltom? Nemáš sa čo naparovať a podceňovať ľudí okolo seba.“

„Tak ale no...veď je z umeleckej.“

Smial som sa ako blázon: „No keby ťa počula...tak by som sa jej musel zastať. Ale tak, čo ti mám povedať, nemáš hovoriť o veciach, ktorým nerozumieš.“

„A ty si odkedy si taký múdry?“ pýtal sa ma Peter podráždene.

„Odkedy som si pomýlil vazektómiu s vivisekciou. Som bol zaryto presvedčený, že mám pravdu a ty vieš, že sa stavím, len keď mám pravdu.“

„Hej, niečo o tom už viem. No ako si obišiel?“

„To vieš odmena za trest a trest odmenou,“ a smial som sa na plné hrdlo.

„Čiže v preklade, sex za trest a trest sexom,“ vravel Peter trochu mrzuto.

„Aj ty by si si mal niekoho konečne nájsť a odmeniť sa,“ chŕlil som svoje múdre rady.

„Piekla som.“

„Hmm, a čo dobré?“

„Slonie slzy.“

„Slonie slzy? To som ešte nepočul, nie je to moc komplikované?“

„Ale kdeže, to je brnkačka.“

„Dobre, nie aby si si myslela, že kvôli mne musíš byť celý deň za plotňou.“

„Kvôli Tebe? Tie boli pre suseda.“

„Čože? Si robíš srandu?!“

„To vieš, aby som spravila dobrý dojem.“

„Myslím, že dobrý dojem sme už spravili,“ ironicky som hlesol a obaja sme sa rozosmiali, tak že ľudia naokolo sa začali obzerať, že čo je také zábavné.

„A prídeš dnes večer ku mne budiť dobrý dojem?“

„A čím ma uplatíš? Há? Si nemysli, že chodím budiť dobrý dojem kade-tade, len tak z dobrej vôle“

„Nó, tak uvarím Ti večeru.“

„A?“

„A nechám si nalakovať nechty na nohách. Deal?“

„Deal.“

„Tak vidíme sa večer, šéf už na mňa nepríjemne zazerá, a to neukecám, že sa takto nepríčetne tvárim a smejem, keď volám s HR“

„Počkaj, počkaj...a môžem vybrať víno?“

„Ts, tak to teda nie, človek Ti podá prst...“

„A ty dostaneš celú buchtu.“

„Toto nevysvetlím, toto vážne nevysvetlím,“ jachtal som pomedzi výbuchy smiechu a prskajúcej minerálky.

„Tak mu povedz, že ti mama práve oznámila, že si ide brať amerického atašé, toho, čo má od minulej návštevy postkomunistických krajín zakázané piť na oficiálnych návštevách.“

„Nežartuj, o tom sa nehovorí, ako o tom sa vážne vážne nehovorí a najhoršie na tom je, že ako poznám svoju mamu, tak to kľudne môže byť aj pravda.“

„Zbožňujem tvoju mamu, aspoň viem po kom si. No ale utekaj už.“

„Idem, tak vidíme sa večer.“

„Oki, tak okolo deviatej.“

Meškal som. Našťastie meškala viac ako ja.  Prišla však v momente, keď kuchyňa vyzerala ako po vydaní všetkých obedov miestnej základnej školy.

„Ahoj.“

„Ahoj,“ skúmavým pohľadom hodnotila stav kuchyne a podávala mi fľašu vína.

„Rovnaká už čaká v chladničke,“ s úškrnom som na ňu hľadel a čakal kým sa ku mne nakloní a pobozká ma.

„Hladná?“

„Neskutočne,“ povedala pomedzi bozky, ktoré sa presúvali z môjho krku k ušnému lalôčiku.

„Niekto tu ale dnes nemá záujem o jedlo,“ a stále som sa nepríčetne škeril. Vymanil som jej víno z ruky, pretože ma chladilo na chrbte a položil som ho na dres.

„Už to bude?“

Pozrel som sa na sporák, prikývol som a otočil gombíkom.

„Ale takýmto štýlom nám to vychladne,“ smiala sa a zahryzla sa mi do krku.

„Nevadí veď, to je francúzska kuchyňa. A tá chutí najlepšie studená z chladničky po sexe.“

„To si ukradol z Frasiera!“ a naoko rozhorčene sa na mňa pozrela, ale dlho jej to

 nevydržalo.

„Hej, ale chystal som sa to povedať, len si ma predbehla,“ pobavene som sa bránil.

„Ako keď je vo filme nejaké strašné klišé a jedna z postáv  na to poukáže a povie, že - Aké klišé - aby to celé zachránila.

„Jáj ty. Milujem ťa,“ a oboma rukami sa mi zadrapila do košele a pritiahla si ma k sebe.

„To je tvoj argument na všetko!“

„Oh, shut up!“

„Po sexe chutí všetko výborne.“

„Je to síce studené, ale nejak ti potom nevadí jesť rukami a trochu sa upatlať,“ a pozeral som sa ako si oblizuje prsty.

Žmurkla na mňa: „A hlavne, potom mám tendenciu byť slušná a tváriť sa, že som si nevšimla tie hrudky v omáčke.“

„Nuž, tak potom viem aké je správne predjedlo, aby som bol považovaný za skvelého kuchára,“ dodal som sarkasticky.

„Tvoj výber predjedla bol znamenitý, si proste skvelý kuchár.“ drzo si ma doberala.

„Ach ty klamárska klamárka,“ a začali sme sa smiať.

Stáli sme na balkóne a vyfukovali obláčiky a pozorovali mojich starých známych: „A tam býva jeden chlapík, ktorý stále vyvešiava spodne prádlo svojej ženy.“

„A ty to z kade vieš?“

Uškrnul som sa: „A tam ten zamrežovaný balkón na treťom poschodí, to majú kvôli mačke, tá tam vkuse vysedáva s hlavou prestrčenou cez tyče.“

„To je týranie, mačka ma byť slobodná...a bude sa vracať tam, kde je ľúbená, nie ako tie hlúpe psy.“

„Zasa začínaš? Ešte pridaj, že aj kone sú hlúpe.“

„Ale oni vážne sú...“

„Hej, hej viem, už si vravela. Naučil Ťa to on. By ma zaujímalo, ako takú sprostosť zdôvodnil a ty tomu ešte aj veríš.“

„On mi to vysvetľoval, ale ja si to vážne nepamätám.“

„Ako fakt by ma zaujímali, tie pádne argumenty.“

„No čo Ti na to poviem? 42.“

„ A 21 gramov váži jedna duša. Poďme dnu oziaba ma existencia.“

Vrátili sme sa do obývačky, zababúšili sme sa do huňatej bielej deky, ktorú mala tak rada. Chvíľu sa ešte rozprávali a najviac sme si odpovedali mlčaním.

„Nad čím dumáš?“

„Nad ničím.“

„Tak ešte raz.“

„Ale, len tak.“

„Dobre, tak teda do tretice.“

„Vieš, že ťa milujem?“ spýtal som sa vážne.

„Viem.“

„Ako to vieš?“

Ticho pretínalo len tikanie hodiniek. Koľko je vtedy vhodné napočítať, kým človek na niečo také odpovie? Trinásť, štrnásť, pätnásť...

„Pamätáš sa? Minulý týždeň sme ležali na gauči a pozerali film. Mala som na tebe vyložené nohy. A mala som tie hrubé farebné ponožky, čo si mi kúpil aby som nemala stále nohy ľadové ako žaba. Jednu z nich som mala nakrivo, cítila som to, ale nechcelo sa mi nadvihnúť a napraviť si ju. Ako si ma hladkal po nohách, pozrel si sa na tú obrovskú ružovú ponožku a napravil si mi ju. Mám to snáď vysvetľovať ďalej? Absolútne nezištné gesto. Ako keď mi v noci zakryješ kríže aby som neprechladla, pretože vieš ako neznášam cikanie. Alebo ako piješ toto sladké víno, hoci ty si suchár.“

Rozosmiali sme sa

 „Alebo ako Ti vykrajujem jadierka z jablka.“

„Bože, ty ma normálne vykrádaš,“ krútila hlavou a škerila sa.

„Ale štýlovo drahá, štýlovo,“ smial som sa.

„Vieš ty čo zapni si kabát, fúka!“ zdanlivo rozhorčene sa na mňa mračila.

„Vieš, čo ma vždy zaujímalo?“ pýtal som sa aby som zmenil tému.

„Netuším.“

„Kto už v dnešnej dobe chodí ráno po teplé rožky.“

„Ty si blázon.“

„Ale nie vážne, kto je tá mýtická postava, pretože nikoho takého nepoznám.“

„No tak, ak to tak veľmi chceš vedieť, ty budeš chodiť ráno po rožky, a bastafidli, dohodnuté!“

„Hm... A ty budeš vysýpať kôš?“

„Deal!“

„To som chcel počuť. Tak sa mi teda vyplatila tá včerajšia kúpa pekárničky.“

„Tý...to...!“

„Áno láska?“

„Ty si ma normálne zmanipuloval!“

„Vieš niektorí ľudia sú ľahko čitateľní, si sadla ako mucha na lep, ale inak to ani nemohlo byť. Presne viem, čo Ťa zaujme, teplé rožky, lapače snov, lúpače pomarančov, farebné balóny, cukrová vata, trampolína...“

Letel po mne vankúš: „Ts...aké prvoplánové.“

„Tak provplánové héj? Prvoplánové!“ pobavene po mne kričala, obkročmo si na mňa sadla a strkala mi studené dlane pod tričko.

„Vieš, ja som to musel urobiť,“ snažil som sa hovoriť s plnými ústami jej pier.

„Čo?“ zarazene sa odtiahla

„No tie smeti.“

„Si myslíš, že Ti sem budem chodiť každý deň vysýpať smeti, aby ti tu nesmrdeli.“

„Nó ty sa sem budeš musieť nasťahovať.“

„Čože?!“

„Vieš, ja sa strašne hanbím vychádzať z bytu. Včera na mňa podivne zazerala Gottschalková, čo býva oproti. Dokonca si dala okuliare na pol nosa a - Aj Vám dobré ránko mladý pán, aj Vám - nikdy neznelo tak výsmešne. Som myslel, že sa prepadnem od hanby.

„Milujem Ťa,“ lomcovala mnou za plecia, smiala sa a krútila hlavou.

„Ale ja to myslím vážne.“

„Ja viem, ty srab.“

„Nie som srab!“

„Ale si, a k tomu ešte aj manipulátor.“

„No mala si ju vidieť! Sa tvárila ako keby stretla nácka na židovskom cintoríne.“

„Povedal vysoký blonďák s modrými očami.“

„Budeš ma vyvádzať každý deň z domu? Teba budú mať radi a ja sa pri tebe nejak zveziem.“

„Budem, budem, neboj sa.“ chlácholila ma a zabárala prsty do mojich vlasov.

„Ahoj.“

„Ahoj láska, si doma?“

„Áno.“

„A budeš doma aj o tretej.“

„Hej budem, mám v trúbe mlsné jazýčky pre pani Gottschalkovú, prečo?“

„Lebo nám privezú ten nový klavír, aby si im dole otvorila.“