Stál som tam a díval sa dole do davu na ľudí, z ktorých sa zrazu stala masa, dav so svojou vlastnou logikou, ktorý pošliape každý náznak individuality. Pozeral som sa dole a videl seba asi pred tromi mesiacmi. Stál som tam obklopený ľuďmi a nasával ich energiu, hýbal sa spolu s nimi a užíval si to. Teraz to však vo mne vyvolávalo skoro pohŕdanie. Sebou samým, nimi, neviem. Alebo mi len hudba teraz sprostredkováva iné emócie a moje duševné rozpoloženie to nedokáže vstrebať.
„Potrebujem drink,“ povedal som až príliš hlasno.
Ľudia naokolo sa obzreli. Nemám rád, keď sa obzerajú. Nie je naprosto pochopiteľné, že človek na koncerte chce drink?
„A čo chceš“ prerušil môj vnútorný poryv známy hlas.
„To čo zvyčajne.“
„A rovno dvojitý a kolu, díky“
Oprel som sa o zábradlie a chvíľu sa díval, ako sa kamarát predieral davom. Ostal som tam stáť sám. Otočil som sa, chytil sa rukami zábradlia a nahol sa dole, rozmýšľal, čo by sa stalo, keby sa mi telefón z ruky vyšmykol a padol niekomu na hlavu. Rozbil by mu/jej lebku? Vážne ublížil? Ako by som to vysvetľoval na polícií. Telefón sa však rozsvietil a rozvibroval v mojich rukách.
„No čo je, kde ste?“
„Hore na poschodí, na strane, kde je bar, som tak 15m od neho naľavo. Peter je pri bare.“
„Okey za chvíľu sme pri vás.“
Zložil som. Mrzutá nálada ma neopúšťala. Čo tu vlastne robím? Mám rád ich hudbu, ale dnes nemám akosi náladu na spoločnosť toľkých ľudí okolo seba. Viem, že Peter sa ma len snažil vytiahnuť z bytu, trochu ma poľudštiť, vrátiť ma späť z toho duševného odcestovania.
Poobzeral som sa okolo seba. Samé páriky. To chce tvrdý alkohol z veľkého pohára. A prišiel práve načas.
„Tak nazdravie,“ zahlásil Peter
„Nazdravie,“ kričiac sme si všetci štrngli plastovými pohármi.
Parta bola celá. Skoro celá. Striaslo ma, cítil som alkohol stekajúci hrdlom, naplňujúci prázdny žalúdok. Hrial. Otupoval zmysly. Tlmil vnemy. Aspoň na niečo sa človek môže spoľahnúť. Sám pre seba som sa usmial. Pozrel som sa na javisko, ešte stále len predkapela, čiže divný chlapík s gitarou. V zornom poli mi ostala tvár. Ženy. Po mojom boku. Opretá o zábradlie pozerajúc sa na muža stojaceho pred ňou. Vôbec nie omylom som sa započúval do ich rozhovoru.
„A tak sa ma šéf pýtal, že či v nedeľu po prílete chceme ísť niekam na večeru?“
„Najesť sa v nejakej fancy reštike za firemné.“ uškrnula sa.
„Jasné prečo nie. A v utorok máme recepciu, v stredu nejaký teambuilding a návštevu Lincoln Memorial a v štvrtok nám spravia prehliadku mestom.“
„To ste mali aj minulý rok, nie?“
„Hej, hej, to robia kvôli nováčkom, ale Washington je aj tak nudný.“
„To už ja neviem,“ odvrátila od neho tvár.
„A toho roku bude náš team organizovať karaoke party night a dostalo sa to aj do oficiálneho programu.“
„Prosím?“
„No minulý rok, keď sme boli na karaoke...?“
„Ty si bol na karaoke?“
„Nó, hej.“
„Aj si spieval?“
„Spievali sme spolu piati, takže sa to dalo. Nehovoril som Ti?“
„Nie.“
Začal som šípiť problém a bol som zvedavý, ako sa z toho vykrúti.
„No tak minulý rok sme mali jeden voľný večer, tak sme sa v našej skupine zhodli, že by sme mohli ísť niekam do baru a nakoniec sa z toho vykľul karaoke bar a prišli aj ostatní ľudia, dokonca sa tam ukázali aj dvaja šéfovia, no a malo to taký úspech, že toho roku je to oficiálne.“
„Aha, super.“
„No a na weekend máme naplánované, že si požičiame auto a pôjdeme nakupovať.“
„A bola tam aj ona?“
„Tak tu máš ďalšie kolo,“ počul som pri uchu.
Strhol som sa a pozrel na Peťa, ktorý evidentne vycítil moju náladu a snažil sa ma opiť. Nebránil som sa. Zobral som si pohár a otočil sa znovu k tým dvom.
„Tak idem po pitie,“ otáčal sa a pobozkal ju na líce.
Sakra. Obaja sme tam tak stáli. Ja som hľadel z časti na pódium z časti na ňu. Ona mala zvesenú hlavu a pozerala sa na ľudí pod nami. Možno tiež uvažovala, že na nich niečo hodí.
„Tak tu to je,“ podával jej pohár.
„Ďakujem.“
„Je ti niečo?“ spýtal sa ako keby nebol účastníkom ich debaty.
„Ja...len..., my dvaja sme spolu nikde poriadne neboli a bude tam znova ona...“
A ty ju budeš preťahovať... doplnila si moja myseľ nevdojak. Žena bola však oveľa distingvovanejšia ako ja a nechala tú vetu visieť časopriestorom. Svetlá zhasli a hudba prerušila nielen trápne ticho medzi nimi. Koncert mohol začať. Svetlá kĺzali po neprítomných tvárach. Otočila sa chytila sa tuho zábradlia, až som videl ako sa jej napínajú svaly na ruke. On ju objal a začal ju bozkávať na ucho a čosi jej šepkal.
Dávno som nemal takú chuť nikomu jednu natiahnuť, vlna nevraživosti mnou zalomcovala ako prvý panák na prázdny žalúdok. Hrdina vo mne sa však neprejavil navonok, len som tam tupo stál a pozeral na nich. Jej profil odrážal smútok, sklamanie, trpkosť? Neviem, môžem len hádať.
Z kútiku jej po vlhkej línií tiekla slza, taká tá jedna nahromadená, ktorú sa snažíte zatlačiť naspäť, hoci viete, že sa vám to nepodarí. Kĺzala sa popri nose, v kútiku pery nabrala na obrátkach a na brade sa zastavila, aby sa neubránila nevyhnutnému osudu. Nahol som sa nad zábradlie, aby som videl, kam dopadla. Urobila to isté.
Pozrela sa na mňa. Ten zlomok sekundy, trvajúci večnosť. Zrazu jej črty zjemneli, usmiala sa očami. Vedela, že viem. Bol som jediný, ktorý v ten moment vedel...
Komentáre
pekne
Ďakujem
DPH