DP_H

Sedím za blikajúcim kurzorom. Vedľa mňa horí ciga.

Vieš, že fajčím len za určitých okolností.. Ale táto nepatrí ani jednej z nich. Z balkóna na mňa dýcha arktická noc. A sám neviem ako budú riadky pokračovať alebo som len klamársky klamár, vyber si...

Na hlave mám čiapku, ktorú nikdy nenosím, ale teraz mám pocit, že má ochráni pred tým chladom, ktorý by mi odvial všetky tieto myšlienky, ktoré mám a  ktoré chcem povedať...

Rozosmievaš ma.

Poddávam sa svojim emóciám.

A neľutujem to.

Si to ty kvôli ktorej snívam. Kvôli ktorej sa oddávam tomu čo som dlho potláčal.

A ďakujem Ti za to. A len ty vieš, že nie len kvôli tomu.

Sme o krok vopred. Oproti všetkému čo by sme mali prežiť.  Čo by sme mali spolu zažívať.

A nie je to ľahké.

Pre Teba.

A pre mňa tiež.

Chýbaš mi, hoci, hoci.....snáď nemusím pokračovať a vlastne nechcem, pretože to patrí len nám.

Som kniha z ktorej si z času na čas čítaš. Tváriš sa, že jej rozumieš a ja mám tiež niekedy ten pocit. Tak poďme kapitola po kapitole.

Moja predstavivosť je nekonečná, ...( tak isto ako ktorákoľvek iná ) ... v tej mojej si však ty. Premenná v racionálnej mysli, ktorá všetko vyjasňuje. S ktorou nezáleží na výsledku.

Z ktorej vychádza ten Kôň ako najsamozrejmejšia vec, ktorú musíme spraviť.

Zbožňujem Tvoju farebnosť, Tvoju predstavivosť, naše vzdušné zámky, astrálne cestovania, ktoré zrazu nadobúdajú význam, Tvoj nahý chrbát, ktorý ráno zakrývam keď nečujne odchádzam...

A hoci ako tvrdíš. Neverím na Valentína, ale kvôli tým slovám vlastne vznikol tento text, ako stream of consciousness, ako chabé vysvetlenie... Nie je tomu tak, pretože nielen vtedy....ale aj dnes ako aj včera a aj zajtra...

A hoci  je pätnásteho a nie štrnásteho, nič to neznamená na našej planéte...