Zasa si nemohla poriadne spať, celú noc si sa nervózne prehadzovala a máchala okolo seba rukami. Bolo Ti príliš teplo aby si sa zakryla, nie však natoľko aby si si dala dole tie ponožky, ktoré neustále nosíš a ja sa Ti preto smejem. Že si sa prehadzovala viem veľmi presne z tých troch rán čo si mi dala, keď som už už zaspával. Myslím, že si zaspala až vtedy, keď si mi zapadla do náručia a ja som Ťa držal tak pevne, že už si nemohla cestovať po posteli. Stále nerozumiem tomu, prečo musíš mať všade stranu pri stene. Vždy a všade. Z postele si pedsa nikdy nespadla. Je to asi jeden z tých rozmarov, pre ktoré vravíš, že Ťa milujem a ja sa to vždy snažím popierať. Ležala si mi pokojne v náručí a ja som bol zrazu nervózny lebo som nemohol zaspať. Tvoj dych bol desivo pravidelný a Tvoje vlasy ma šteklili v nose.
Rozmýšľal som nad tým, koľko času musí ubehnúť kým sa dvaja spoluspiaci zosúladia, kedy sa prestanú budiť na pohyb toho druhého, koľko im trvá kým si nájdu tú pre nich oboch správnu polohu. Kedy prespia pri sebe celú noc bez toho aby si to vôbec uvedomili a či sa potom stráca to čaro. Pamatáš si na svoju úplne prvú noc, ktorú vedľa Teba niekto prespal? Na mnohé sa zabúda. Zastrkávame spomienky do regálov, veľa z nich nestíhame zaradiť, archivovovať kvôli prítomnosti, ktorá nás zavalí neustálym prísunom nových vnemov. Minule sa mi do rúk dostal skartačný manuál, tak asi preto nad tým rozmýšľam. Ako sa dá rozhodnúť o tom, čo si zaslúži ostať v našej pamati a čo už nie? Aká dlhá má byť archivačná doba? Prekvapivo sa to nedá, inak by som mnoho vecí, ktoré si pamatám jednoducho vymazal a tie o ktorých teraz viem, že sú dôležité archivoval.
Vedela si, že ihličie obsahuje osemkrát viac vitamínu C ako pomaranče? Prečo si to pamätám? Pri mojom orientačnom zmysle sa predsa v meste nestratím. Pamätám si, že v piatom kole prvej superstar v roku 2004 vypadol súťažiaci s rozdielom 2566 hlasov, čo bolo potom, ale v skutočnosti 2974. Pamätám si. Pamätám si množstvo nepodstatných vecí.
Pamätám si, čo mi ľudia hovoria, pamätám si ako formulujú svoje vety a potom im vravím, že mi to isté opakujú už štvrtýkrát. Zaujímavé je, že si vôbec nepamätám vtipy. Som ich vďačným poslucháčom. Zaujímavé je, že si nepamätám posledné slová človeka, ktorý bol v jednom období najdoležitejšou osobou mojho života. Ležala tam na nemocničnej posteli, poslali ma von, potom zavolali naspäť. Pravdepodobne som si uvedomoval, že ju už nikdy neuvidím a jediné, čo si pamatám je: "že či mám nové topánky?" A jediné, čo mi teraz ostáva je neveriacky krútiť hlavou. Ako je to kurva možné?
Mal som tie topánky veľa rokov a mal som ich veľmi rád. A jedného dňa som ich nechal špinavé na balkóne a ostali tam celé leto, vybledli a popraskali. Všetko, čo si pamatám sú tie topánky. A je mi z toho zle a je mi z toho do plaču. A neviem s tým nič spraviť. Je to preč.
Pamätám si každú prvú noc. Kam sa však podelo tých päť rokov? Kedy si začala spať oblečená, pretože som Ti celú noc nehrial kríže a ty si sa bála, že prechladneš? Kedy si začala spávať pod dekou a ja pod našou obrovskou perinou? A kedy nám to všetko prestalo vadiť? Vypomôžem si, kedy sme sa stali dvomi suverénymi štátmi? Nepamätám si.
Čo si však pamätám je, že si sa neskutočne cukala keď si zaspávala. Ležala si v mojom náručí, svaly Ti ochabovali, myšlienky sa rozplývali a presne na tom pokraji spánku a bdenia si so sebou šklbla. Silno. Nikdy nikdo sa vedľa mňa toľkokrát a tak silno necukol. Vždy som sa na to zobudil. A potom, postupom času to prestalo, zaspávala si pokojne. Pravdepodobne si o tom nevedela a ja som to bral tak trochu za svoju zásluhu, že môžeš pri mne pokojne zaspať. Teraz už so sebou necukáš aj keď nezaspávaš v mojom náručí, a keď sa to stane mne a uvedomím si to, tak mám chuť Ťa objať.
Chcel som Ti napísať niečo k rannej káve, aby keď ju rozospatá s otlačkom vankúša na líci sŕkaš z veľkého pohára, zatiaľ čo zapínaš počítač, mala čo prečítať. Niečo, čo Ti rozjasní deň. Ale vidíš, že ma to zaviedlo niekde úplne inde, ako som chcel a zamýšľal. Tak prosím, nabudúce otvor okno a len sa pritúľ...
Rozmýšľal som nad tým, koľko času musí ubehnúť kým sa dvaja spoluspiaci zosúladia, kedy sa prestanú budiť na pohyb toho druhého, koľko im trvá kým si nájdu tú pre nich oboch správnu polohu. Kedy prespia pri sebe celú noc bez toho aby si to vôbec uvedomili a či sa potom stráca to čaro. Pamatáš si na svoju úplne prvú noc, ktorú vedľa Teba niekto prespal? Na mnohé sa zabúda. Zastrkávame spomienky do regálov, veľa z nich nestíhame zaradiť, archivovovať kvôli prítomnosti, ktorá nás zavalí neustálym prísunom nových vnemov. Minule sa mi do rúk dostal skartačný manuál, tak asi preto nad tým rozmýšľam. Ako sa dá rozhodnúť o tom, čo si zaslúži ostať v našej pamati a čo už nie? Aká dlhá má byť archivačná doba? Prekvapivo sa to nedá, inak by som mnoho vecí, ktoré si pamatám jednoducho vymazal a tie o ktorých teraz viem, že sú dôležité archivoval.
Vedela si, že ihličie obsahuje osemkrát viac vitamínu C ako pomaranče? Prečo si to pamätám? Pri mojom orientačnom zmysle sa predsa v meste nestratím. Pamätám si, že v piatom kole prvej superstar v roku 2004 vypadol súťažiaci s rozdielom 2566 hlasov, čo bolo potom, ale v skutočnosti 2974. Pamätám si. Pamätám si množstvo nepodstatných vecí.
Pamätám si, čo mi ľudia hovoria, pamätám si ako formulujú svoje vety a potom im vravím, že mi to isté opakujú už štvrtýkrát. Zaujímavé je, že si vôbec nepamätám vtipy. Som ich vďačným poslucháčom. Zaujímavé je, že si nepamätám posledné slová človeka, ktorý bol v jednom období najdoležitejšou osobou mojho života. Ležala tam na nemocničnej posteli, poslali ma von, potom zavolali naspäť. Pravdepodobne som si uvedomoval, že ju už nikdy neuvidím a jediné, čo si pamatám je: "že či mám nové topánky?" A jediné, čo mi teraz ostáva je neveriacky krútiť hlavou. Ako je to kurva možné?
Mal som tie topánky veľa rokov a mal som ich veľmi rád. A jedného dňa som ich nechal špinavé na balkóne a ostali tam celé leto, vybledli a popraskali. Všetko, čo si pamatám sú tie topánky. A je mi z toho zle a je mi z toho do plaču. A neviem s tým nič spraviť. Je to preč.
Pamätám si každú prvú noc. Kam sa však podelo tých päť rokov? Kedy si začala spať oblečená, pretože som Ti celú noc nehrial kríže a ty si sa bála, že prechladneš? Kedy si začala spávať pod dekou a ja pod našou obrovskou perinou? A kedy nám to všetko prestalo vadiť? Vypomôžem si, kedy sme sa stali dvomi suverénymi štátmi? Nepamätám si.
Čo si však pamätám je, že si sa neskutočne cukala keď si zaspávala. Ležala si v mojom náručí, svaly Ti ochabovali, myšlienky sa rozplývali a presne na tom pokraji spánku a bdenia si so sebou šklbla. Silno. Nikdy nikdo sa vedľa mňa toľkokrát a tak silno necukol. Vždy som sa na to zobudil. A potom, postupom času to prestalo, zaspávala si pokojne. Pravdepodobne si o tom nevedela a ja som to bral tak trochu za svoju zásluhu, že môžeš pri mne pokojne zaspať. Teraz už so sebou necukáš aj keď nezaspávaš v mojom náručí, a keď sa to stane mne a uvedomím si to, tak mám chuť Ťa objať.
Chcel som Ti napísať niečo k rannej káve, aby keď ju rozospatá s otlačkom vankúša na líci sŕkaš z veľkého pohára, zatiaľ čo zapínaš počítač, mala čo prečítať. Niečo, čo Ti rozjasní deň. Ale vidíš, že ma to zaviedlo niekde úplne inde, ako som chcel a zamýšľal. Tak prosím, nabudúce otvor okno a len sa pritúľ...
Komentáre
Ďakujem, že plníš sľuby.