DP_H

Správy začali byť nejasné až ich nakoniec zrušili.

Na prvý pohľad to vyzeralo šialene.

Na druhý, skladám klobúk, bolo to pekne premyslené.

Nechať svet smažiť sa vo svojom oleji a prizerať sa, ako dokážeme všetko tak civilizovane vyriešiť.

Sledovať, ako sa ten do očí bijúci humanizmus rozpadá.

A mali pravdu.

Len to trvalo kratšie ako chceli.

Nikdy doteraz nebolo uvalené také informačné embargo.

Keď sa na to spätne pozerám, tie jednotlivé kúsky skladačky do seba zapadajú.

Mysleli si, že to ututlajú, zabránia tomu.

Na to bolo však príliš neskoro.

Toto domino však vydržalo stáť obdivuhodne dlho.

Invázia.

Embargo.

Súdne tribunály.

Popravy.

Tak ďaleko od nás a nášho pohodlia, že to nezaujímalo nikoho, len pár akademikov a novinárov, ktorých nakoniec nik nečítal, pretože tie ich konšpirácie sa stali otravné.

Neviem, koľko času potrebovali získať aby to bolo nezvratné.

Evidentne ho však získali.

Ale keďže:

"revenge is a dish best served cold"

Rozhodli sme sa s nimi hrať ich hru, pristúpiť na ich pravidlá.

A do poslednej minúty si udržať svoju tvár.

Asi to bolo najlepšie rozhodnutie.

Globálne.

Neviem si predstaviť žiť v tejto agónií dlhšie.

Kam by to dospelo.

„Vrátim sa,“ vždy si to hovorila aj keď si išla do schránky po Mista, ktorého ten chlapík nevedel nikdy doručiť načas a ja som sa nad tým vždy rozčuľoval a ty si ma chlácholila, že on za to nemôže.

Zvykol som si na Tvoje návraty, na to, ako keď si odchádzala na dlhšie so šibalským úsmevom  si mi povedala, „Buď dobrý, vrátim sa, sľubujem.“

Pamätám si ako si mi tento krát povedala, „Buď dobrý fakt to ocením.“

Zakývala si mi, usmiala sa a zmizla si v taxíku.

A ja som Ti potom na to napísal že Tvoje ocenenie si rád vyzdvihnem a že si si zabudla zubnú kefku.

Určite si sa smiala.

Prvý moment, keď som si to uvedomil, myslel som si, že sa pozvraciam. Roztriasol som sa a nevedel sa nadýchnuť. V hrdle sa mi urobila obrovská guča.

Už sa nevrátiš.

4228 míľ.

Pamätáš sa, ako sme kráčali v noci po nábreží z Melanchólie?

Vyliezla si na strom a kričala na mňa, že som srab.

Povedala si, že sa Ti to páčilo a potom si skritizovala ďalších osemnásť vecí.

Racionalizovala si.

Vravela si, že sú to dva rôzne filmy a pýtala si sa, ako by som sa zachoval ja v takej situácií.

Racionalizoval som.

Chceli sme to zvládnuť s noblesou a gráciou, aké naivné...

Prvý deň, keď sa to prevalilo bolo počuť všade mnoho sirén.

Kriku.

Revu.

Plaču.

Pomedzi rozkazy gardy.

A potom všetko stíchlo na krátky moment.

S uvedomením si, že niet cesty späť.

A prišiel nový.

Krik.

Rev.

Plač.

Ale žiadne sirény.

A ticho, ktoré sa zlovestné vkrádalo po chodbách domu a uliciach.

Kulty smrti.

Vraždy.

Znásilnenia.

Rabovanie.

To všetko sa deje, ako sme fantazírovali. Nie však v takom merítku, ako sme očakávali.

Ostali mi len dve čisté košele, ktoré si mi vyžehlila ešte ty.

Obliekol som si tú prúžkovanú, tú ktorú si mala tak rada.

Ktorú máš tak rada.

Vždy si sa mi vysmievala, aký som romantik.

Že som rozporuplný, že cynický romantik ani romantický cynik k sebe nepatria.

Škádlila si, provokovala, vysmievala a ja som vedel, že je Tvoj spôsob ako mi dať najavo, že ma máš rada.

Teraz tu mám desiatky sviečok, aspoň akú takú útechu.

K tomu otvorím ešte tú fľašu whisky, ktorú mi dal Milan na 25 narodeniny, ktorú sme si sľúbili, že o ďalších 25 rokov vypijeme spolu.

Bizarné.

Po prvotnom šoku, šialenstve a amoku, keď už viac moje telo nevládalo a bolo len bezvládne položené na dlážke, mi myseľ pripravovala ďalšie omnoho dômyselnejšie utrpenia.

S kým si?

Čo robíš?

Si v poriadku?

Má Ťa, kto objať, utíšiť Tvoj plač?

Či si sama,

tak ako ja...

Zúfalstvo a bezmocnosť mnou lomcovali hodiny.

Nemôžem ísť domov, nemôžem ísť nikam, pretože to nemá zmysel.

Je to príliš ďaleko, aby sa mi vôbec niekam podarilo dostať.

Neviem, čo robí moja mama?

Je sama?

Je v poriadku?

Na čo myslí?

Na čo spomína?

Nikdy som sa na to nespýtal, nikdy som to nepotreboval vedieť...

Môžem byť jedine tu.

V byte, ktorý nie je domovom, keď tu nie si.

Pretože domov je tam, kde sme my.

Kde si ty.

Musím vedieť, čo je s Tebou, aspoň Ťa počuť.

Neviem sa zbaviť myšlienky, že už...nikdy...

Len ničota a prázdno, žiadny pohľad naspäť, neostáva nič, na čo by človek mohol byť hrdý, žiadna stopa.

Neviem povedať všetko čo by som chcel.

Všetko, čo si zaslúžiš počuť.

Milujem Ťa, ako nikdy nikoho pred tým.

A nikoho viac nikdy ani nebudem.

Osem najdlhších minút v mojom živote.

Kým všetko nezahalí...

Tma.