DP_H

Slovesný šatospev



Maličké kúsky zošité do seba,
pozliepané do jedného celku, ktorému hovorím
ja.

Z dojmov, ktoré premieňam v bezodné pojmy.
Z láskavých slov, ktoré sa mi obtreli o rukáv,
ako dav bezmenných tiel.
Zo slov, ktoré mali ma trhať na kusy.
Z mlčania.

Zo súzvukov tónov,
 vytvárajúcich pomenovania,
ktorých cieľom je
 naspäť pretaviť sa v cit.

Pozeráš sa zľava, zprava,
hovoríš:
Je trochu nesúrodý,
tam niečo trčí,
tu zas odstáva.

Rastiem však s ňou,
v nej.
Je mi ako vlastná koža,
i tá predsa z času omína.

Z prítmia gombíkovej dierky
hľadím na Teba.
Sediacu v uchu ihly,
hompáľajúc sa do rytmu.
Švy praskajú a trhajú sa
a ty zas stoj, čo stoj
snažíš sa ma prepichnúť,
 pohľadom.
Raz hľadáš tú správnu záplatu,
raz márne gombík, ktorý by bol rovnaký.
Prikladáš rôzne odtiene slov
a skúšaš,
či padnú mojej
duši.