DP_H

Nepamätám si, tak ako by som chcel, aké to bolo, keď som ju prvýkrát uvidel. Čím ma očarila, čo som si na nej všimol ako prvé, aké boli jej slová, ktorými sa mi prihovárala. Bola to proste ona, nezameniteľná medzi inými. Komplexná vo svojej jedinečnosti. To, čo mi vtedy po nej ostalo, bola nutkavá túžba, že ju musím vidieť znova. Bolo to nevyhnutné, chcel som ju spoznať, dotknúť sa jej, nahliadnuť do jej vnútra. Vedel som, že to nemôže len tak skončiť, že to tak neskončí. Bol som o tom presvedčený.

Bolo to detinské, detsky nevinné.

Bola stále tam, ale ja som sa pohol ďalej. Nezabudol som, len tá túžba prestala byť tak naliehavá. Zatienili ju iné, reálne, blízke. Vedel som však, že keď ju znova uvidím, prepadnem jej bez zábran.  

Poznáte ten pocit, keď viete, že to, čo chcete, sa stane reálnym. Že neexistuje možnosť, že by sa to nestalo. Nie dnes, nie zajtra, možno ani za týždeň a pravdepodobne v najnevhodnejšiu chvíľu neskutočne ďaleko od momentu, keď ste po tom najviac túžili. Proste to viete vo svojom vnútri, hoci sa to nedá racionálne podložiť. Aby som to skrátil, vedel som. Stalo sa.

Po rokoch, už však nie detský avšak rovnako detinský, sme sa opäť stretli.

Bolo to búrlivé. Sprvu ani nie tak navonok, ako vo vnútri. Ten moment si presne pamätám, ovládla ma. Objala ma svojimi pažami, ponoril som sa do jej vône. Držala ma pevne, tak, že som cítil tlkot srdca v žilách, pozrel som sa na ňu, bola nádherná, možno krajšia, ako som si ju pamätal. A uvedomil som si, že to je to najsprávnejšie miesto, kde mám byť. Cítil som sa ako doma a to je jeden z pocitov, ktoré si naozaj vážim, pretože býva zriedkavý. Bol slnečný deň, cítil som studený pot stekajúci po chrbte. Už nikdy ju nesmiem stratiť, spustiť z očí.

Pomaly som sa do nej vnáral, snažil sa dotknúť každého zákutia, pohladiť jej línie, vryť si ich do pamäti. Poznal som každé jej znamienko, každú značku na jej tele predstavujúcu bolesť, ktorú zažila. Každú skratku k rozkošiam. Každú cestu, ako ju predĺžiť.

Skutočne neviem, čo som robil celé dni, jediný pocit, ktorý mi z nich ostal, bol, že sa na mňa všetci usmievali alebo som sa usmieval ja na nich? Neviem, kto z nás bol prvý. Ale noci, tie patrili len nám. Žil som dlhé noci a krátke dni a nikdy som sa necítil slobodnejšie.

Nemali sme zábrany, svet naokolo neexistoval, bol len komparzom pre nás dvoch. Mohli ste krútiť hlavami, prizerať sa, odsudzovať nás. Ale na tom vôbec nezáležalo.

Zvítali sme sa živočíšne, oťukali sa, vytriezveli a zistili, že to nebude také jednoduché. Obaja sme mali svoje záväzky, hádali sa, búrlivo sa uzmierovali a obaja sme vedeli, že to nemôže mať dlhé trvanie, ak sa jeden z nás nevzdá časti seba samého. A ani jeden z nás to nemienil, tak sme ukrajovali každý moment, ktorý sa len dal.

Je to ako sex na konci vzťahu, obaja viete, kam to speje, že je to nevyhnutné a neviem či a preto alebo kvôli tomu sa snažíte urvať si, čo najväčší kus a zanechať dobrý dojem.

Asi aj pre to sme sa zhodli, že o tých týždňoch nebudeme hovoriť. Nikdy. Nikomu. Vieme len my. Je to čas o ktorom sa nerozpráva.

Zabúdal som jesť, zabúdal sa ozývať priateľom, noci som nespal, ovládala ma. A ja som miloval ten pocit, že jej patrím. Ona však nikdy nepatrila len mne.

Musel som odísť. Cítil som, ako sa prepadám do jej spárov. Ako si začína brať viac ako dávať. Potreboval som čas. Čas získať nadhľad. Získať späť svoju súdnosť. Nikdy však nebolo jednou z možností vzdať sa jej. Potreboval som ju, stala sa mojou súčasťou. Len som nad ňou potreboval získať prevahu alebo aspoň získať naspäť moc sám nad sebou Odišiel som. Neobzeral sa naspäť.

Bolo to zvláštne obdobie. Dosiahol som, čo som chcel. Čas prinášal určitý odstup a nadhľad a rácio prehovorilo. Hovorilo jasne a zreteľne. „Musíš to skúsiť, pretože si  to nikdy neodpustíš,“ pozná ma celkom dobre. Na to aby som sa mohol eventuálne posunúť ďalej, musím jej dovoliť vstúpiť, a tak, ako každá druhá šanca začína vždy prvým krokom, vykročil som jej znovu oproti.

Trvalo to dlhšie, ako som predpokladal. V psychológii sa používa termín ohnisko pozornosti. To moje sa zúžilo len na ňu. Videl som ju vo všetkom, všetko mi ju pripomínalo, veci, ktoré som si predtým vôbec neuvedomoval, ale moje podvedomie odviedlo dobrú prácu. Nebola v tom už však toľká naliehavosť, bola to len otázka času.

Vždy som vedel, kde ju nájdem. Za celý ten čas, čakala na mňa. Teda bolo pre mňa znesiteľnejšie si domýšľať, že čakala len na mňa.

V dospeláckom žargóne, ktorý som si časom prepožičal sa už detinskosti hovorí naivnosť.

Nikdy som sa s ňou nerozlúčil nadobro, žiadne zbohom, len dovidenia. Bola tam celý čas, napĺňala moje predstavy, vytvárala ich. Bol som jej otrokom. Teraz som sa však vrátil ako jej rovnocenný partner. Stal sa jej súčasťou. Tvoril ju.

Jej genius loci.